Martin Hattala

Martin Hattala (* 4. november 1821, Trstená – † 11. december 1903, Praha) bol stredoškolský (Bratislava) a univerzitný (Praha) pedagóg, rímskokatolícky teológ a lingvista, ktorý sa do histórie zapísal ako reformátor štúrovskej slovenčiny, s Michalom Miloslavom Hodžom zaviedol takzvanú hodžovsko-hattalovskú reformu.

Prvé vzdelanie získal od otca, neskôr študoval na Arcibiskupskom lýceu v Trnave. Vzdelanie si doplnil na univerzite vo Viedni, kde študoval teológiu.

V revolučných rokoch 1848 – 1849 ukončil štúdiá a 12. decembra 1848 ho v Ostrihome vysvätili za rímskokatolíckeho kňaza. Krátke obdobie bol kaplánom v Bzovíku a potom v Hodruši (dnes Hodruša-Hámre).

Gramatika slovenského jazyka v porovnaní s českým

V roku 1850 sa stal profesorom na gymnáziu v Bratislave a v tom istom roku na vlastné náklady vydal Gramatiku slovenského jazyka v porovnaní s českým (Gramatica linguae slovenicae collatae cum proxime cognata bohemica).

Tá obsahovala súhrn vtedajších najdôležitejších vedomostí o slovenčine, jej nárečiach, znakoch a vývine jej spisovnej podoby. Už v tomto diele vyjadril potrebu zaviesť ypsilon do slovenského pravopisného systému.

Od Tatrína dostal úlohu vypracovať novú gramatiku

Ako nadaný jazykovedec sa Hattala v októbri 1851 zúčastnil bratislavského stretnutia, na ktorom Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža, Ján Palárik, Andrej Radlinský a Štefana Závodník rozoberali problémy gramatiky slovenského jazyka, v ktorej sa prelínali normy štúrovskej podoby slovenčiny s bernolákovčinou, ale aj veľká frekvencia češtiny.

Účastníci stretnutia poverili vtedy iba 29-ročného Hattalu vypracovaním novej podoby slovenskej gramatiky. Tú Hattala zhrnul v publikácii Krátka mluvnica slovenská (1852). Stala sa základnou normatívnou príručkou slovenského pravopisu až do roku 1902, keď vyšla Rukoväť spisovnej reči slovenskej od Samuela Czambela.

Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma

V otázkach slovenskej gramatiky mal Hattala aj napriek tomu, že bol bernolákovec, najbližšie k Hodžovi, a tak do novej koncepcie zahrnul jeho návrhy ako zachovať „ä“ a „ypsilon“ (ktorý neobsahovala ani Bernolákova ani Štúrova norma), ale tiež dvojhlásky či rozlíšenie „l“ a „ľ“ (čo obsahovala iba Bernolákova norma)

Aj preto sa táto tretia kodifikácia slovenského jazyka nazýva Hodžovsko-hattalovská jazyková reforma, ktorá predstavovala kompromis medzi štúrovcami a bernolákovcami a češtinou, ktorou stále písalo veľa slovenských vzdelancov. Podľa nej sa štúrovská základňa foneticko-fonologického pravopisu upravila historicko-etymologickým pravopisom podľa českého pravopisu s prihliadnutím na podobu iných slovanských jazykov.

Od roku 1854 pôsobil Hattala ako univerzitný pedagóg v Prahe, kde napísal knihy Skladba jazyka českého a slovenského (1855) alebo Mluvnica jazyka slovenského I, II (1864 – 1865). Aktívne sa tiež podieľal na tvorbe učebníc ako autor či posudzovateľ gramatík, čítaniek a šlabikárov pre české a slovenské školy.

Martin Hattala, kodifikátor súčasného slovenského jazyka a autor prvej slovenskej gramatiky, zomrel 11. decembra 1903 v Prahe vo veku 82 rokov. Získané z Wikipedie