Napoleon Bonaparte

náhľad|Veľký znak Napoleona I., cisára Francúzov, od roku 1804|vľavo]]

Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (; * 15. augusta 1769 Ajaccio – † 5. mája 1821 Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol francúzsky vojvodca a štátnik, cisár v rokoch 1804 – 1814 a potom sto dní na prelome jari a leta 1815. Počas Veľkej francúzskej revolúcie urobil závratnú kariéru: v 24 rokoch bol generálom, krátko po tridsiatke prvým mužom v štáte a na vrcholu svojej moci ovládal väčšinu západnej Európy. Rýchly bol aj jeho pád; záver života strávil vo vyhnanstve. Napoleon býva vzorom vojvodcovských schopností a cieľavedomosti, na druhú stranu však prejavoval ľahostajnosť k ľuďom, v ktorých videl iba prostriedky svojich cieľov. Svoj národ dokázal vybičovať k nesmiernemu úsiliu, avšak za cenu obrovských obetí na ľudských životoch. Len francúzskych občanov počas napoleonských vojen zahynulo viac než milión.

Napoleon sa narodil v meste Ajaccio na ostrove Korzika rodičom zo starej šľachtickej rodiny pôvodom z Janova. V deviatich rokoch odcestoval do Francúzska, kde sa ako štipendista vzdelával na vojenských školách. Po smrti otca, vo svojich 16tich rokoch, prevzal starostlivosť o rodinu, predčasne dokončil štúdium a v hodnosti podporučíka vstúpil do armády. Ako delostrelecký dôstojník sa v roku 1793 zaslúžil o dobytie pevnosti Toulon, vďaka čomu bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. V roku 1795 úspešne potlačil roajalistické povstanie v parížskych uliciach a stal sa divíznym generálom. Nasledujúci rok bol direktóriom vyslaný do vojny s Rakúskom a poverený velením nad francúzskou armádou v Taliansku. Tu sa chopil ponúknutej príležitosti a mnohými víťazstvami prinútil Rakúsko požiadať o mier.

V roku 1799, po nie príliš vydarenom ťažení do Egypta, sa Napoleon zapojil do politického prevratu, ktorý mal obmedziť moc dvoch zákonodarných snemovní v prospech omnoho silnejšej výkonnej moci. To ho vynieslo do pozície vodcu z troch vládnucich konzulov. Od roku 1800 zastával doživotnú funkciu prvého konzula a o štyri roky neskôr prinútil senát, aby ho zvolil francúzskym cisárom. Vládu si za takmer nepretržitého vojnového stavu podržal až do roku 1814, keď bol po krachu ťaženia do Ruska vojskami VI. koalície zatlačený až k francúzskej metropoli a vlastnými maršalmi prinútený abdikovať. Neskôr bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Elba, odkiaľ po necelom roku utiekol, vrátil sa do Francúzska a bez jediného výstrelu opäť obsadil cisársky trón. Francúzsko sa však dostalo do vojenskopolitickej izolácie a obnovené cisárstvo pretrvalo cca 100 dní. Napoleonova vláda skončila porážkou v bitke pri Waterloo, po ktorej abdikoval po druhý krát a vydal sa do rúk spojencov. Tí ho odsúdili na doživotné vyhnanstvo na ostrove Svätá Helena, kde po necelých šiestich rokoch pobytu vo veku pätdesiatjeden rokov zomrel. Po jeho smrti v roku 1821 pitva stanovila ako príčinu smrti rakovinu žalúdka. Tento záver vyvolal dlhotrvajúce diskusie, pretože niektorí vedci sa domnievajú, že sa v skutočnosti stal obeťou otravy arzénom.

Počas svojho života Napoleon zviedol okolo šesťdesiat bitiek, teda viac než Alexander Macedónsky, Hannibal, Caesar a Alexandr Suvorov dokopy, a po takmer celé ďalšie storočie bola vojenská teória aj prax posudzovaná podľa jeho pravidiel a prispôsobovaná jeho pojatiu bojovania. Počas Napoleonovej éry sa Francúzsko zmenilo zo stavovského feudálneho štátu v sociálne aj občiansky novo štrukturovanú spoločnosť a určovalo politický trend v značnej časti Európy. Okrem iného uskutočnil aj rozsiahlu reformu vnútornej správy krajiny a v roku 1804 vydal nový občiansky zákonník (''Code civil''), ktorý sa stal vzorom pre ďalšie európske krajiny a francúzske právo naň dodnes nadväzuje. Získané z Wikipedie