František Vnuk

František Vnuk (* 8. apríl 1926, Červený Hrádok) je slovenský historik, technik, publicista a vysokoškolský profesor. Vo svojich dielach sympatizuje so slovenským štátom, odsudzuje Slovenské národné povstanie, má kritický postoj k Česko-Slovensku. Publikuje prevažne o cirkevnej histórii. František Vnuk patrí medzi najproduktívnejších slovenských historikov súčasnosti. Je autorom viac ako tridsiatich knižných prác a obrovského množstva štúdií, článkov, úvodníkov, recenzií, ktoré spolu tvoria približne dvetisíc bibliografických jednotiek. náhľad|Záznam Štb o kontrole Vnukovho listu rodine, AÚPN Študoval na Vysokej škole banskej v Ostrave. Po februárovom prevrate v roku 1948, kedy sa k moci v Československu dostali komunisti, čelil spolu so svojimi spolužiakmi ideologickým čistkám. Emigroval v r. 1949 do Rakúska, od r. 1950 žil v Austrálii. Kvôli emigrácii a činnosti v zahraničí bola Vnukova rodina pod prísnym dohľadom Štb, ktorá okrem iného zadržiavala jeho listy domov. V Austrálii doštudoval metalurgiu na South Australian Institute of Technology v Adelaide, kde potom pracoval ako asistent, neskôr docent a profesor v odbore fyzikálna metalurgia a fyzika pevných telies. V r. 1955 až 1960 absolvoval štúdium histórie a politických vied na University of Adelaide. Neskôr tiež absolvoval študijné pobyty na univerzitách v Birminghame, Stuttgarte, Oxforde a Kingstone. V roku 1987 pôsobil ako hosťujúci profesor na Queen's University at Kingston v Kanade. V rokoch 1987 a 1988 pôsobil v slovenskej redakcii Vatikánskeho rozhlasu v Ríme. V tom čase bol spoluorganizátorom aktivít slovenských katolíckych emigrantov v Austrálii. Od roku 1970 spolupracoval s a od roku 1974 bol členom poradného výboru Svetového kongresu Slovákov.

Na rodné Slovensko sa mohol vrátiť až po páde komunistického režimu v roku 1990. Po návrate sa aktívne zapojil do vedeckej, pedagogickej a publicistickej činnosti. V rokoch 1992 až 1997 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa v roku 1996 habilitoval na docenta v odbore cirkevné dejiny prácou ''Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949-1950''. Od roku 1998 pôsobil ako vedecký pracovník v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej v Bratislave so zameraním na cirkevné a politické dejiny Slovenska po roku 1918. Získané z Wikipedie