Julius Fučík

Julius Fučík (* 23. február 1903, Smíchov, dnes časť Prahy – † 8. september 1943, Berlín, Nemecko) bol český novinár, literárny a divadelný kritik, prekladateľ. Politik Komunistickej strany Československa (KSČ) do ktorej vstúpil v roku 1921; od 1940 v KSČ v ilegalite; v rokoch 1941–1942 bol členom II. ilegálneho ÚV KSČ.

V roku 1926 sa stal členom Devětsilu (umelecký zväz), ktorý sa v roku 1929 transformoval na Ľavú frontu (organizácie českých ľavicovo orientovaných intelektuálov). V období rokov 1928-1938 pôsobil ako šéfredaktor literárneho časopisu Tvorba a od roku 1929 pracoval v ''Rudém právu''. Verejne vystupoval ako politický aktivista a rečník. V roku 1933 bol väznený za prevolávanie komunistických hesiel a keď po prepustení bol v 1933 trestne stíhaný, prvýkrát odišiel do ilegality. Skrýval sa v Prahe, tak že zmenil svoju identitu za postavu starého profesora s bradou a okuliarmi, ktorou sa jeho okolie bavilo. „Ako bolo zvykom v tom čase, hovoril, že sa ukrýva pred políciou, keď jednoducho utekal pred milenkou, ktorá ho omrzela.“ napísal v tejto súvislosti ironicky Ferdinand Peroutka, ktorý bol v tom čase väznený na Pankráci. Postavičku „''profesora Horáka''“ používal Fučík ako krytie aj počas okupácie. Kolegovia z ilegality mu však vyčítali, že týmto spôsobom skôr len priťahuje pozornosť. 24. apríla 1942 ho v Prahe zatklo Gestapo. Bol uväznený, bitý aj inak mučený a nakoniec popravený.

Po zatknutí Fučíka a Jaroslava Klecana bolo uväznených ďalších asi päťdesiatich odbojárov. Až omnoho neskôr sa historici pokúsili vedecky doložiť, kto zapríčinil toto následné zatýkanie. Počas väznenia na Pankráci posielal Fučík z väzenia zápisky na motákoch, ktoré vyšli posmrtne pod názvom ''Reportáž psaná na oprátce (''slovensky ''Reportáž spod šibenice)''. V Reportáži Fučík píše, že chybou vedúcou k zatýkaniu bolo nedodržanie konšpiračných zásad. Na svoju obranu, že vo väzení vypovedal, písal v Reportáži ako o „vysokej hre“ – teda že „vodil gestapo za nos“. Zdanlivo úprimne vypovedal, len o tých súdruhoch, ktorí boli podľa jemu dostupných informácií už vo väzení. Tieto pasáže boli v neskorších knižných vydaniach Reportáže vynechané. Priama účastníčka zatýkania Riva Friedová-Krieglová (manželka Františka Kriegla), ktorá ako jediná prežila následné väznenie v mnohých neskorších rozhovoroch dávala najavo svoje sklamanie z Fučíkovho správania, ktorý, hoci mal počas zatýkania pri sebe dve pištole, ich vôbec nepoužil. Namiesto toho ich vložil do postele majiteľom bytu, bez boja vystúpil z úkrytu a so slovami „som profesor Horák“ sa nechal zatknúť. V roku 1943 Fučíka odsúdili na smrť a popravili obesením vo väznici v Berlíne. Žiadna z konšpiračných teórií ohľadom zatknutia, jeho smrti sa však nepotvrdila. V Reportáži obviňuje Fučík zo zrady Jaroslava Klecana (nar. 1914), ktorému práve Fučík obstaral falošné doklady na meno Vojtech Horák.

Fučíkova manželka Gusta Fučíková (manželia od roku 1938) po vojne angažovane propagovala jeho dielo. Práve jej sú prisudzované účelové škrty v Reportáži, hoci podľa niektorých odborníkov je pravdepodobné, že o nich rozhodlo najvyššie vedenie strany. Gusta údajne už v roku 1964 navrhla, aby vyšla Reportáž v plnom znení, ale to sa stalo až o 30 rokov neskôr, v roku 1995.

V roku 1950 práve vznikajúca Svetová rada mieru posmrtne udelila Fučíkovi Medzinárodnú čestnú cenu mieru. Aj napriek tomu, že v čase smrti mal Fučík 40 rokov, mal byť symbolom mladosti a krásy a mladá generácia v ňom mala vidieť hrdinu, ktorý zomrel za svoje presvedčenie. Fučíkovi ako národnému hrdinovi sa venovala aj literatúra a film.

Dnes je po ňom pomenovaná ulica na západe Moskvy, ale aj v Prešove, Brezne, Dolnom Kubíne, Bardejove či Sládkovičove a ďalších desiatkach slovenských miest a obcí. Získané z Wikipedie