Julius Fučík

Julius Fučík (* 23. február 1903, Smíchov, dnes časť Prahy – † 8. september 1943, Berlín, Nemecko) bol český novinár, literárny a divadelný kritik, prekladateľ. Politik Komunistickej strany Československa (KSČ) do ktorej vstúpil v roku 1921; od 1940 v KSČ v ilegalite; v rokoch 1941–1942 bol členom II. ilegálneho ÚV KSČ.

V roku 1926 sa stal členom Devětsilu (umelecký zväz), ktorý sa v roku 1929 transformoval na Ľavú frontu (organizácie českých ľavicovo orientovaných intelektuálov). V období rokov 1928-1938 pôsobil ako šéfredaktor literárneho časopisu Tvorba a od roku 1929 pracoval v ''Rudém právu''. Verejne vystupoval ako politický aktivista a rečník. V roku 1933 bol väznený za prevolávanie komunistických hesiel a keď po prepustení bol v 1933 trestne stíhaný, prvýkrát odišiel do ilegality. Skrýval sa v Prahe, tak že zmenil svoju identitu za postavu starého profesora s bradou a okuliarmi, ktorou sa jeho okolie bavilo. „Ako bolo zvykom v tom čase, hovoril, že sa ukrýva pred políciou, keď jednoducho utekal pred milenkou, ktorá ho omrzela.“ napísal v tejto súvislosti ironicky Ferdinand Peroutka, ktorý bol v tom čase väznený na Pankráci. Postavičku „''profesora Horáka''“ používal Fučík ako krytie aj počas okupácie. Kolegovia z ilegality mu však vyčítali, že týmto spôsobom skôr len priťahuje pozornosť. 24. apríla 1942 ho v Prahe zatklo Gestapo. Bol uväznený, bitý aj inak mučený a nakoniec popravený.

Po zatknutí Fučíka a Jaroslava Klecana bolo uväznených ďalších asi päťdesiatich odbojárov. Až omnoho neskôr sa historici pokúsili vedecky doložiť, kto zapríčinil toto následné zatýkanie. Počas väznenia na Pankráci posielal Fučík z väzenia zápisky na motákoch, ktoré vyšli posmrtne pod názvom ''Reportáž psaná na oprátce (''slovensky ''Reportáž spod šibenice)''. V Reportáži Fučík píše, že chybou vedúcou k zatýkaniu bolo nedodržanie konšpiračných zásad. Na svoju obranu, že vo väzení vypovedal, písal v Reportáži ako o „vysokej hre“ – teda že „vodil gestapo za nos“. Zdanlivo úprimne vypovedal, len o tých súdruhoch, ktorí boli podľa jemu dostupných informácií už vo väzení. Tieto pasáže boli v neskorších knižných vydaniach Reportáže vynechané. Priama účastníčka zatýkania Riva Friedová-Krieglová (manželka Františka Kriegla), ktorá ako jediná prežila následné väznenie v mnohých neskorších rozhovoroch dávala najavo svoje sklamanie z Fučíkovho správania, ktorý, hoci mal počas zatýkania pri sebe dve pištole, ich vôbec nepoužil. Namiesto toho ich vložil do postele majiteľom bytu, bez boja vystúpil z úkrytu a so slovami „som profesor Horák“ sa nechal zatknúť. V roku 1943 Fučíka odsúdili na smrť a popravili obesením vo väznici v Berlíne. Žiadna z konšpiračných teórií ohľadom zatknutia, jeho smrti sa však nepotvrdila. V Reportáži obviňuje Fučík zo zrady Jaroslava Klecana (nar. 1914), ktorému práve Fučík obstaral falošné doklady na meno Vojtech Horák.

Fučíkova manželka Gusta Fučíková (manželia od roku 1938) po vojne vystupovala v roku 1952 ako svedok v ''„procese s tzv. protištátnym sprisahaneckým centrom na čele s Rudolfom Slánským“'', kde obviňovala jedného z obvinených, vtedajšieho námestníka ministra obrany Bedřicha Reicina, z toho, že naviedol gestapo na stopu Juliusa Fučíka. Julius Fučík bol zatknutý 24. apríla 1942.|group="pozn."}} Angažovane propagovala Fučíkovo dielo. Práve jej sú prisudzované účelové škrty v Reportáži, hoci podľa niektorých odborníkov je pravdepodobné, že o nich rozhodlo najvyššie vedenie strany. Gusta údajne už v roku 1964 navrhla, aby vyšla Reportáž v plnom znení, ale to sa stalo až o 30 rokov neskôr, v roku 1995.

V roku 1950 práve vznikajúca Svetová rada mieru posmrtne udelila Fučíkovi Medzinárodnú čestnú cenu mieru. Aj napriek tomu, že v čase smrti mal Fučík 40 rokov, mal byť symbolom mladosti a krásy a mladá generácia v ňom mala vidieť hrdinu, ktorý zomrel za svoje presvedčenie. Fučíkovi ako národnému hrdinovi sa venovala aj literatúra a film.

Dnes je po ňom pomenovaná ulica na západe Moskvy, ale aj v Prešove, Brezne, Dolnom Kubíne, Bardejove či Sládkovičove a ďalších desiatkach slovenských miest a obcí. Získané z Wikipedie