Bohuslav Križko

Bohuslav Križko (* 24. marec 1864, Kremnica† 19. október 1938, Bratislava) bol slovenský banský inžinier, priekopník techniky, vynálezca.

Narodil sa v rodine významného občana Kremnice Pavla Križka a jeho manželky Márie rodenej Marčekovej (pochádzala z Mošoviec - † 4. jún 1898). V rokoch 1870 – 1875 navštevoval ľudovú školu, 1875 – 1883 študoval na reálke v Kremnici.

V rokoch 1883 - 1886 študoval na Vysokej škole banskej a lesníckej v Banskej Štiavnici a potom pokračoval v štúdiu na vysokej škole technickej Berlin-Charlottenburg, kde v roku 1889 získal titul inžinier.

Po návrate do Kremnice sa zaujímal o široký rozsah inžinierskych činnosti. Bol autorom mnohých vynálezov a patentov, napr. rotačného tlakového čerpadla, rotačného piestového motora, ohniska s kaskádovým roštom a frézy. Do ťažobnej praxi baní uviedol parné turbíny a rad elektricky poháňaných nástrojov. Podieľal sa na výrobe kyseliny sírovej s sírovodíka suchou destiláciou dreva, a od roku 1915. sa pokúšal získať syntetický benzín z uhlia. 9. decembra 1887 bol iniciátorom inštalácii a spustenia verejného osvetlenia Kremnice (ako prvého mesta v Uhorsku a druhého po Viedni v celej habsburskej monarchii). Vďaka jeho úsiliu tiež v tom istom roku bolo uskutočnené v Kremnici prvé telefónne spojenie.

V roku 1890 pôsobil v Severnom Macedónsku ako riaditeľ antimónových a arzénových baní v Alchar, potom pracoval v zlatých baniach v Botes (Bates) a ortuťových baniach Aranyos. Od roku 1894 bol v Transylvánii, naposledy ako generálny riaditeľ lignitovej bane firmy Schil-Urikányer v meste Lupene (Lupeni). Tam vybudoval elektráreň, ktorá zásobovala celú baňu elektrinou. Založil fabriku na benzén, čpavok a naftu a ďalšie priemyselné závody a dočasne riadil aj naftové vrty v Holovci (Galícia). Príklade sa staral o zamestnancov (výstavba bytov, domov, škôl, kostolov, robotníckeho hotela, 2 nemocníc, kúpeľov) a zaviedol finančné bonusy (odmeny) a podiely na zisku.

V roku 1918 bol poverený reorganizáciou baníctva na Slovensku a až do roku 1933 bol predsedom vládnej komisie (hlavný vládny komisár) pre baníctvo a hutníctvo na Slovensku. Bol tiež predsedom kodifikačného jazykového oddelenia technickej terminológie Matice slovenskej. Propagoval elektrifikáciu Slovenska a rozvoj moderných bezpečnostných postupov predovšetkým v baníctve.

Publikoval viacero odborných prác v nemčine a francúzštine.

Zomrel v roku 1938 v Bratislave a pochovali ho v Ľubochni. V roku 1985 jeho pozostatky previezli do Martina na Národný cintorín, kde je pochovaný v hrobe spolu s bratmi Milutínom, Jaromírom a Ladislavom. Získané z Wikipedie